Červená Karkula

Kde bolo, tam bolo, kde sa voda sypala a piesok sa lial žilo dievča s menom Karkula. Určite ju všetci dobre poznáte. Karkula bola ešte mladučká a rodičia sa o ňu vždy strachovali. Dievča to bolo krásne, primerane štíhle, mala veľké krásne oči a dlhé čierne vlasy. Pretože stále chodila oblečená v červených šatách, hovorili jej Červená Karkula.

Jedného dňa, keď Karkule ochorela babička ju rodičia, ktorí ťažko pracovali na poliach od svitu do mrku poslali zaniesť bylinky a jedlo starej mame. S ťažkým srdcom a košíkom jedla a bylín vypravili svoju jedinú dcéru na cestu. Samozrejme pred cestou dostala rodičovské prikázania aby sa s nikým cudzím nerozprávala a vyhýbala sa hostincom a vandrákom. Matka Karkulu naposledy pritisla na svoje veľké ňadrá a zašepkala jej do ucha: „ A hlavne si dávaj pozor v lese na nadržaného vlka.“

Karkula sa okamžite vydala na cestu. Zo začiatku svietilo slnko a ona prechádzala skrz polia a k večeru sa predierala hustým lesom. Ako išla cestou, necestou odrazu pred sebou zočila veľké chlpaté zviera. „Vlk!“ Vykríkla zo strachu okamžite a už sa chcela obrátiť na útek, keď zviera prehovorilo. „Ale kdeže, nie som vlk.“ Od prekvapenia, že zviera rozpráva zostala stáť na mieste. „Som obyčajný pes“.

„Psi nerozprávajú, iba v rozprávkach“ zareagovala Karkula duchaprítomne. Hovoriace zviera bolo skôr smiešne ako strašidelné.

„Máš pravdu, obyčajný nie som, som zakliaty princ“ povedal vlk a popod fúz sa pousmial.

„Môžem ti nejak pomôcť?“

Dobre si pamätala príbehy o začarovaných princoch a šťastných koncoch.

„Ako ťa môžem premeniť späť do ľudskej podoby?“

„To asi nepôjde, som ťažko a zlomyseľne zakliaty,“ rozprával vlk dojemnú históriu a pritom si po očku slastne prehliadal dokonalé telo nevinnej slečny. „A vieš ako prekliatie zrušiť?” Urobím čokoľvek. Matka vždy hovorila aby som pomohla každému v núdzi.“

„Múdra žena tvoja matka,“ povedal vlk a pokračoval. „Premena sa dá zvrátiť jediným spôsobom, musím stráviť noc s pannou. Je jasné, že v tejto podobe to nie je možné…“ Červená Karkula prekvapene zamrkala a sklopila hanblivo zrak. „Ach tak. Bozk by nepomohol?“ Vlk zúfale zakňučal. „Nie, žiadne bozky na ňufák nepomôžu. Už som k tomu prehovoril niekoľko dievčat a bolo to k ničomu. Ale žiadna nemala tak dobré srdce, aby ma vyslobodila.“

Karkula usilovne premýšľala. Noc zatiaľ nestrávila ani s chlapcom a nie to so psom, či vlkom. Mala iba zahmlené predstavy, o čo tu asi ide. Ale aj tá zahmlená predstava, že jej prvým bude pes bola neskutočne odporná. Aj keď na druhej strane je to princ, možno jej osudová láska a príležitosť. Možno sa za neho vydá a prežije život o akom ani nesnívala. „Rozhodla som sa,“ odpovedá Karkula, „vyslobodím ťa z toho strašného zakliatia. Ale musíš mi trochu pomáhať. Nikdy som…“ „Neboj sa, všetko ti vysvetlím,“ uistil ju nadržaný vlk.

„Maminka hovorila, že keď spolu manželia trávia noc, tak sa vyzlečú do naha a v posteli vyvádzajú. Mám sa vyzliecť a ľahnúť si?“ „Nie, nie, celé zle. Ja nie som človek. Chcem povedať, zatiaľ nie som človek. Takže to musíme urobiť trochu inak. Vykaš si sukňu aj spodničku a klakni si tu do machu. A neboj sa, nič to nie je, budem milý.“ Karkula sa začervenala a vykasala červenú sukničku aj spodničku. Vlk kĺzal očami po jej štíhlych nohách, krásnom zadku a riedko zarastenom lone. „Si krásna, teraz si kľakni a predkloň sa.“ Poslúchla a jej trasúce sa lýtka oprela do machu. Vlk sa priblížil až tesne k nej a nasal vôňu ženského ohanbia. Vzrušením sa mu chveli nozdry a bez ďalších rečí